Na svätého Mikuláša

(6.december)

 

  • Keď na Mikuláša sneží, bude požehnaný rok.
  • Na svätého Mikuláša už je celá zima naša.

Patrí k obľúbeným svätým. O jeho živote však veľa nevieme. Narodil sa pravdepodobne okolo roku 270 na južnom pobreží Malej Ázie v Patare. Už od mlada bol povestný svojou dobročinnosťou a súcitom s chudobnými. Stal sa biskupom v Myre, preto sa aj tradične ikonograficky zobrazuje s biskupskou mirtou na hlave a biskupskou berlou v ruke. Z jeho života poznáme viaceré legendy, ktoré hovoria o jeho skutkoch viažucich sa práve na súcit, ktorý mal s biednymi. Známy je príbeh o chudobnej rodine, ktorá mala tri dcéry a tie, aby sa mohli vydať, potrebovali veno, preto im Mikuláš každý večer zanechal v okne mešec s peniazmi – tak sa stalo po tri noci – aby sa každá z troch dcér mohla slušne vydať. Ďalší príbeh hovorí o tom, ako zachránil troch námorníkov počas búrky, ako vzkriesil troch mládencov a zachránil troch mužov neprávom odsúdených na smrť. Svätý Mikuláš zomrel v pokročilom veku a pochovali ho v kostole v Myre, neskôr boli jeho telesné pozostatky prenesené do talianskeho prístavného mesta Bari. Tam postavili veľký chrám a uložili ho do hrobky. Z nej vyteká vonná látka – myrha, preto je aj patrónom voňavkárov. Je aj patrónom námorníkov, obchodníkov, majiteľov záložní a lekárnikov.

 

Obchôdzky na svätého Mikuláša

Keďže svätý Mikuláš bol známy svojou štedrosťou, vžil sa aj zvyk na jeho sviatok obdarovávať najmä deti drobnými darčekmi. Zvyk chodenia s Mikulášom, alebo Mikulášske obchôdzky, bol pôvodne mestským zvykom, ba dokonca v 17. storočí ich realizovala a rozvíjala najmä šľachta. Vo vidieckom prostredí sa Mikulášske obchôdzky objavujú od 19. storočia. Bývalo teda silne zakoreneným a krásnym zvykom, že chodil Mikuláš, čert a anjel po domoch, aby obdarili deti. Mikuláš mal biskupskú čiapku na hlave a v ruke berlu, na sebe dlhú bielu košeľu, na tvári mal dlhú bradu a fúzy urobené z vaty či papiera tak, aby ho nebolo poznať. Čert mal kožuch prevrátený naruby, opásaný bol reťazou, ktorou štrngal, na kožuchu mohol mať aj zvončeky, tvár mal zamazanú od uhlia. Anjel mal biely odev, krídla z papiera a tvár mal zamúčenú. Po príchode do domu sa Mikuláš pýtal, či sa deti vedia modliť, prípadne či boli poslušné, a vyzval ich, aby mu zarecitovali básničku. Čert zase strašil najmä malé deti. Mikuláš, ktorý mal na chrbte veľkú nošu, z nej vybral drobné darčeky a obdaril nimi deťúrence. Na Horehroní zase čert vždy s radosťou strašil slobodné dievčatá, keďže trojica Mikuláš, anjel a čert boli zvyčajne zamaskovaní mládenci. Ich obchôdzky bývali žartovné, napríklad dievčatá si museli kľaknúť a modliť sa. Slobodné dievčatá zase zvykli po príchode Mikuláša do domu recitovať žartovný text: „Mikulášku môj milý, daj mi muža v tej chvíli, aký bude, taký bude, len nech navždy len môj bude.“

Veršíky a rečňovanky

Okrem klasických mikulášskych obchôdzok v niektorých lokalitách Slovenska, napríklad v Potvoriciach, chodievali na Mikuláša do kúdeľnej izby štyria mládenci – jeden bol oblečený ako Mikuláš, druhý mal masku medveďa, tretí bol gazda vedúci medveďa na retiazke. Štvrtý bol maškara alebo čert. S mládencami zvykol chodiť ešte harmonikár. Tieto obchôdzky mali žartovný ráz a boli určené pre slobodné dievčatá – mládenci žartovali a dievčatá im odriekali posmešné modlitbičky:

„Mikuláško maličký,

Ako blška drobučký,

Nový krpec, starý remeň,

Až na veky vekov amen.“

V Brhlovciach pri týchto mládeneckých Mikulášskych obchôdzkach mohol mládenec, pokiaľ mal v kúdeľnej izbe aj svoju milú, po Mikulášovi poslať drobnú sladkosť, perníkové srdiečko, stužky a pod. Veselé mládenecké obchôdzky s Mikulášom, čertom, medveďom, gazdom poznali aj v iných lokalitách Slovenska. Bola to príležitosť, ako sa mohla mládež zabaviť. V ľudovom prostredí na Mikuláša ženy v tento deň nepriadli, ani nepárali, muži nešli do lesa. Na Spiši napríklad sa vešali do dverí stajne dve prekrížené metly, aby tam bosorky nemali prístup.

„Mikulášku, dobrý strýčku,

modlím sa ti modlitbičku,

zlož tú svoju plnú nošu,

daj nám darov svojich trochu,

Či koníčka medového,

či koláča makového,

veď ty strýčku Mikuláš,

veľa dobrých darov máš.“

 

Autor: Katarína Nádaská

Na svätú Barboru

Katarína Nádaská

 

Barbora (4. december)

Na Barboru pokračovali zvyky viažúce sa s ľúbostnou mágiou – bolo to napríklad púčkovanie konárikov. Odrezala sa vetvička z čerešne a ak do Vianoc rozkvitla, bol to znak, že sa dievčina do roka vydá. Na východnom Slovensku si každý z rodiny dal svoj konárik z čerešne do vázičky na okno a sledovalo sa, komu najskôr vykvitne. Ten mal potom najdlhšie žiť.

Podľa kresťanskej tradície sa Barbora narodila v bohatej pohanskej rodine. Keďže sa rozhodla prijať kresťanstvo proti vôli svojho otca, ten ju uväznil vo veži, aby jej zabránil stýkať sa s kresťanmi. Jej otec dúfal, že nútený pobyt vo veži ju zlomí a dcéra sa vzdá kresťanského učenia. Keďže sa rozhodla zostať aj naďalej kresťankou, otec ju odsúdil na smrť sťatím. Svojej dcére vlastnoručne sťal hlavu. Podľa legendy ho však hneď po čine zasiahol blesk a on na mieste zomrel. V ľudovej ikonografii je Barbora znázorňovaná s vežou, v ktorej bola väznená a je patrónkou baníkov, keďže sa pri úteku z veže ukryla v jaskyni, ktorá sa pred ňou zázračne objavila. Je aj ochrankyňou pred náhlou smrťou, pred požiarom, pred úderom blesku a pred búrkou. Na Slovensku nájdeme veľa jej sôch, kaplniek, či chrámov jej zasvätených, práve v banských mestách i mestečkách.

V okolí Nitry a Trenčína chodievali s barborkami – boli to obchôdzky keď sa prezliekli mládenci, muži i dievčatá do bielych šiat a chodievali do kúdeľnej izby pozerať na mládencov, ktorých zastihli na priadkach. Tých potom žartovne bili po rukách varechami. Barborky svoju návštevu ukončili spoločným tancom. Zvyčajne chodievali v skupinách po 4 -6 barborkách.

Svätá Barbora ťahá sane do dvora.

Svätá Barbora vyháňa drevo zo dvora.